Sv. Klára uzrela svetlo sveta v roku 1193 v hornatom kraji Umbria v mestečku Assisi.Bola tretím dieťaťom v rodine. Mama, vznešená Hortolana, svedomito dbala o náboženskú výchovu svojich detí, a tak aj Kláre vštepovala od malička kresťanské čnosti.
Počas detstva získala veľkú náklonnosť k utiahnutosti, láske k chudobným a rozjímaniu. Pod svojimi drahými šatami nosila drsné kajúce rúcho. Keď dovŕšila šestnásť rokov, čo bol v tom čase vhodný vek pre vydaj, ona na to ani nepomyslela.
Dopočula sa totiž o Františkovi z Assisi, ktorý opustil všetko otcovo bohatstvo a začal žiť chudobu a pokoru.
Klára sa rozhodla, že ho vyhľadá a porozpráva sa s ním o svojom povolaní. Zverila sa mu, že by ho chcela nasledovať.
František ju v mnohom poučoval a Klára sa nakoniec rozhodla zasvätiť jedine Bohu.
S Františkom sa dohodli, že to uskutočnia na Kvetnú nedeľu 18. marca 1212. Tento dátum sa dnes považuje za deň založenia klarisiek.
O Klárinom úmysle vedel aj biskup, no nevedeli o tom jej rodičia. Klára v noci z domu odišla a s dvoma priateľkami sa ponáhľali do františkánskeho kláštora. Rehoľníci ich už čakali. František doviedol Kláru pred oltár, tam jej odstrihol vlasy a namiesto drahého vrchného rúcha jej dal drsné mníšske rúcho.
Rodina však zostala nahnevaná. Báli sa hanby. Otec ju chcel násilím odviesť. Klára však ušla do kostola, objala oltár a zvolala: „Viete, že si nežiadam iného ženícha ako Ježiša. Jeho som si vyvolila a neopustím ho.“ Príbuzní síce zúrili, ale neodvážili sa k nej priblížiť.
V niečom podobný údel postretol aj mladíka Jána Apponyiho, syna bohatého grófa z Jablonice, ktorý viedol pustovnícky život na mieste neskoršieho vzniku kláštora sv. Kataríny. Koniec bol však už tragický. Po násilnom odvlečení rodičmi domov Ján Apponyi na druhý deň umrel.
Tak ako medzi Františkom a Klárou, tak aj medzi nami dobrovoľníčkami a dobrovoľníkmi na Katarínke sa dodnes vytvárajú hlboké priateľstvá, v ktorých sa vzájomne inšpirujeme.