Katarínka: O šesť pol

Bielymi kamienkami vysypaná poľná cesta, odbočujúca z asfaltky medzi Dechticami a Naháčom, sa po kilometri vlnenia medzi obilnými lánmi vnorí do lesa. Po ďalšom kilometri sa na ľavej strane rozbrieždi. Najprv sa medzi stromami objaví lúka, označená ceduľou s názvom prírodnej rezervácie. Až o chvíľu sa konečne ukáže tábor označený tým istým len zdrobneninou znežneným menom – Katarínka.

Hodinu pred poludním je v ňom na prvý pohľad prázdno, pusto. Pred veľkými zelenými vojenskými stanmi sa presúšajú na koloch ponavliekané spacáky. Poľné podmienky potvrdzuje aj zo tridsať hliníkových „riadov“, usporiadane povešaných na zariadení výstižne nazvanom ešusovník. Hrmot pokrievky v stane so zdvihnutými „bočnicami“ predsa len prezrádza prítomnosť živej duše.

„Všetci sú v práci,“ hlási Lusia, táborová gazdinka a felčiarka v jednej osobe, miešajúc drevenou varechou polievku vo veľkom hrnci. „Môžem vás tam zaviesť,“ ponúka sa, keď pokrievku naspäť zakryje a napraví si červenú bielobodkovanú šatku na hlave.

Cestička k pracovisku vedie popri starej horárni s koľajnicami. Jej správca je vášnivý fanúšik historickej, dnes už neexistujúcej lesnej železničky, ktorá kedysi premávala v okolitých lesoch. A tak si ju aspoň na pár metroch sprítomnil. Z opravovaného kostola vykukne ponad stromy ako prvé torzo veže, potom postupne z lesa vystúpi severná stena a až nakoniec južné priečelie. To je ale odspodu až po samý štít vo výške 22 metrov odeté v lešení! Po ňom lozí kopec ľudí v bielych a žltých stavbárskych prilbách, dole sa vo fúrikoch mieša malta, ktorú kladkostroj vo vedrách dopravuje na jednotlivé poschodia... Ozýva sa klepot kladiviek a kelní, dokonalej ilúzii profesionálnej stavebnej firmy chýba už len jednotný pracovný odev majstrov.

„My to tu nijako nanovo nestaviame, len konzervujeme. Ide nám o to, aby sme zachovali ruinu v stave, v akom sa nachádza teraz, aby sa ďalej nerozpadávala,“ vysvetľuje Pondus, vedúci tábora, v táborovej terminológii nazývaný tiež otec predstavený. „Do stien dopĺňame vypadané kamene a hore sa na múroch snažíme vyskladať „striešku“, po ktorej by voda stekala a nedostávala sa medzi kamene a v zime, keď zmrzne, nerozrušovala murivo.“

O sofistikovanom technologickom postupe svedčí používanie malty z haseného vápna, podobného zloženia, ako tá pred 400 rokmi, ručne tesané dubové hrady, osádzané na miesta pôvodných trámov, ale napríklad aj profesionálne striekačky na namáčanie škár pred špárovaním... A samozrejme grandiózne lešenie s ochrannými sieťami, istenie horolezeckými lanami...

„K takejto rozsiahlej rekonštrukcii sme sa dostali až tohto roku. Aj vďaka sponzorskej pomoci firmy, ktorá nám postavila lešenie. Po minulé roky sme sa držali viac pri zemi. Tu na kostole sme spevňovali piliere. Tento úsek bol napríklad až potiaľto vypadaný,“ ukazuje Pondus pri pozornejšom pohľade badateľný rozdiel v murive piliera od zeme do výšky pása. „To sa nanovo vymurovalo, lebo nepevnosť pilierov ohrozovala statiku celých stien. Urgentnejšie bolo potom opraviť ruiny kláštora vedľa, lebo tam boli zvetrané oblúky a boli by sa úplne poprepadávali.“

VRCHOL

Na najvyšších poschodiach lešenia pracujú zvyčajne tí najskúsenejší. Vrchol štítu je momentálne „v rukách“ Litia a Beldany: Na fošni majú rozložených naraz viac kameňov a postupne skúšajú, ktorý do ktorej škáry zapadne.

„Je to podobné ako lego,“ hovorí Beldana, pre ktorú je tohtoročná Katarínka už štvrtou v kariére. „Nie vždy to však celkom zapadne, lebo to určite nie sú tie kamene, čo stade vypadli.“

„Najlepšie je skombinovať ich viac a potom zamurovať naraz,“ pridáva Litius fintu z repertoára ostrieľaného reštaurátora.

Pri náhlom poryve vetra sa zakýve celá konštrukcia lešenia, vrcholové družstvo to však nerozhádže.

„Ten výkyv tu hore býva aj do pätnásť centimetrov,“ komentuje Litius. „Je to však v poriadku, ono to drží. Len keď sa chytím múru, mám niekedy pocit, že sa hýbe a že mi každú chvíľu spadne... A keď tak fúka celý deň, hojdám sa ešte aj v noci v spacáku.“

Z vrcholu lešenia sa otvára uchvacujúca panoráma malokarpatských lesov, Naháč na juhovýchode sa zdá byť odtiaľ na pár skokov po lúke. Smerom na západ „zavadzia“ vo výhľade veža.

„Je ešte o pár metrov vyššia ako tento štít,“ vysvetľuje Litius, pretierajúci si tvár hrubou vrstvou opaľovacieho krému. „Chceli by sme sa do nej pustiť na budúci rok. Spraviť vnútri aj nejaké schody, aby bol možný výstup na vyhliadku.“

„Máte hotovú maltu?“ kričí „hantlagerovi“ dole v kostolnej lodi Beldana a po prikývnutí vešia na hák prázdne vedro. O chvíľu už stúpa nahor plné, no uchmatne ho niekto o poschodie nižšie.

„Héj, zlodeji!“ rozčuľuje sa na veľkú radosť dolných susedov Beldana. No už o minútku dorazí ďalšia dávka aj na „strechu“. „Zdá sa mi iná ako ráno. Čo dali hrubší piesok?“ kontroluje špachtľou obsah a pohrúži sa opäť do práce, zjavne na podobné výstrelky zvyknutá.

OBJAV

Pred lešením z vonkajšej strany kostola sa hrabe v jame skupina archeológov. Pôvodne tu v 15. storočí stála iba malá kamenná kaplnka, keď k nej neskôr pribudovali kostol, kaplnku premenili na jeho svätyňu. Dnes je však úplne zborená, takže nad úroveň terénu vystupuje z južnej strany až stena, pri ktorej stojí lešenie.

„Zo začiatku sme zaškolili všetkých účastníkov tábora aj na stavbarinu, aj na archeológiu,“ vysvetľuje Pondus. „Ale samozrejme niektorí majú problém vyliezť na lešenie, predsa len je vysoké ako sedemposchodová budova. Preto tí, čo majú zábrany či strach z výšok, sa viac venujú archeológii. Inak sa ale snažíme, aby sa prestriedali, aby si každý vyskúšal aj to, aj to.“

Archeologický tím sa tohto roku pustil do vykopávania sutiny zo svätyne a zhruba dva metre pod úrovňou terénu objavil 12. augusta 2004 torzá sôch troch svätíc.

„Jedna z nich je svätá Katarína, tú sme identifikovali podľa kolesa, čo drží v ruke,“ ukazuje Pondus s neskrývaným nadšením. „Ďalšia by mala byť svätá Apolónia.... Sochy sú bez hláv a zatiaľ nevieme, či boli odrazené schválne, alebo sa jednoducho odlomili v mieste, kde to bolo najtenšie.“

Odborný dozor nad archeologickými prácami drží trnavské múzeum. V pláne je úplné vyčistenie presbytéria. Vyvážaná sutina zároveň slúži na budovanie „obchádzky“ turistického chodníka, ktorý viedol priamo cez zasypanú svätyňu.

„Archeológia ma baví, kedysi sme doma tiež tak amatérsky kopali na záhrade,“ vyznáva sa Dejna, jedna z trojice dievčat, aktuálne pôsobiacich v archeologickej „jame“. Najprv kopká v zemi akousi motyčkou, podobnou tej na preplievanie záhonov na záhradke, o chvíľu zas ometá kamienky štetcom. „Som tu po prvýkrát, a musím priznať, že sa mi tu ľúbi. Ja som v podstate mestské decko a také veci ako sprcha na vlastný pohon, či latrínka sú pre mňa zážitkom.“

„Mne sa tu páči hlavne spoločenstvo ľudí, ktorí sú podobná krvná skupina. Zanietení, s víziou, čo by chceli dosiahnuť,“ pridáva svoje pocity kolegyňa Beliz. „Popri samotnej práci je zaujímavý aj popoludňajší program, ktorý má zvyčajne aj nejaký duchovný zámer. Včera sme napríklad každý mali niekoho niečím obdarovať. Zároveň to však malo niečo symbolizovať. Nakoniec sme sa spolu porozprávali a navzájom si vysvetlili, čo a ako bolo myslené. Ja som darovala jednému chalanovi kameň z vykopávok s vysvetlením, že nie je až taká vykopávka, ako táto vykopávka, že má väčšiu cenu.“

Z „konvenčných“ duchovných aktivít sú do programu zaradené ranné a večerné chvály, v nedeľu svätá omša...

„Ráta sa mi, že to nie je násilným spôsobom, žeby sme sa museli modliť od rána do večera,“ hovorí Dejna.

GRG

„Budeme končiť, každý nech už minie len maltu, ktorú má, ďalšia sa zarábať nebude,“ velí Pondus koniec pracovnej časti dňa. „Nástroje pozbierajte na jedno miesto, vedrá a striekačky zneste dole...“

„Už asi bude popoludní, aspoň podľa slnka,“ uvažuje Larossa v žltej prilbe opatrne zliezajúc po rebríkoch. „Všetko je tu ladené akože do stredoveku, aby sme prežili kúsok z toho života, ktorý tu mali mnísi. To znamená aj bez hodiniek. Vôbec nevieme, koľko je hodín, určili sme si len centrálny čas: o šesť pol. Pol na hociktorú.“

„Stále si tiež vylosujeme, aký je deň,“ približuje ďalší detail táborového života Klaretia. „Včera bol piatok a v tábore vypukol mor, tak sme museli utekať pred nakazenými...“

Väčšina pracovníkov z lešenia už smeruje do tábora, len piati chalani zostali niekde na treťom mordovať sa s brvnom, ktoré sa ohromným kamenárskym kladivom pokúšajú naraziť na miesto, odkiaľ kedysi vypadol trám.

Po hygiene (podľa individuálnej potreby a uváženia) si všetci jedlachtiví posadajú do kruhu na rímskymi číslicami očíslované lavičky okolo momentálne vyhasnutej pahreby. Po úvodnom rukokolenačkovom tlieskanom speve, končiacom „ham-ham-ham, kroch-kroch-kroch, nech nám čvachce v rypákoch“, sa poslušne zoradia pred veľký hrniec, z ktorého Lusia vyčarúva náplň pre každý hladný ešus.

„Ja som prvýkrát prišiel na Katarínku ako novic v roku 2001,“ vracia sa v spomienkach Pondus. „Potom som sa nejako zaplietol do organizačného tímu. Ďalší rok som bol dráb, to ako človek, čo má starosti organizáciu, robotu. Ďalšie dva roky som už robil otca predstaveného... Tieto funkcie sa striedajú s každým turnusom.“

Vrava v kruhu okolo pahreby zmĺka, nahradilo ju cinkanie lyžíc o ešusy. Kto veľmi chce, môže si ho po polievke aj vypláchnuť, nakladá sa druhé „stredoveké“ jedlo – dukátové buchtičky so žltým pudingovým krémom.

„To je na želanie istého človeka,“ prezrádza Lusia. „Len si dajte, sú sýte...“

Najlepšou pochvalou je všetkými očakávané hlasné grgnutie jedného z najväčších jedákov. Tak sa v stredoveku patrí. Poobede nasleduje šlofík, kto potrebuje, niečo si operie... Potom okolo nejakej štvrtej-piatej začínajú hry.

„Pre mňa je to kolektív ľudí, nie iba stavba, ktorá sem všetkých pritiahla. Je to duchovné spoločenstvo,“ vyznáva Pondus. „My sa mnohí ďalej stretávame aj potom, keď tábor skončí, robíme spoločné výlety, duchovné obnovy... To naozaj nie je iba o tom, že sa tu hráme na nejakých mníchov zo sedemnásteho storočia.“

text a foto JOZEF MYDLA

Kláštor a kostol svätej Kataríny Alexandrijskej

v katastri obce Dechtice postavili františkáni na mieste, kde sa údajne už koncom 16. storočia zjavila sv. Katarína istému pastierovi. Po ďalšom zjavení v roku 1617 sa do jaskyne pod kaplnkou utiahol Ján Apponyi, syn grófa z Jablonice, ktorý sa tu rozhodol viesť pustovnícky život (vraj na druhý deň po tom, čo ho rodičia násilne odvliekli domov, umrel). Zakladaciu listinu františkánskeho kláštora vydal gróf Krištof Erdödy 21. decembra 1618. Už v roku 1619 bývalo v kláštore dvanásť mníchov. Katarínka sa stala cieľom mnohých pútí pospolitého ľudu, no v júli 1786 bol dekrétom cisára Jozefa II. kláštor zrušený. Františkáni museli miesto opustiť, inventár porozdávali okolitým kláštorom i obciam a areál začal pustnúť. Dodnes sa zachovali iba kostolné ruiny s vežou a zvyšky jedného krídla kláštornej budovy.

Projektom Katarínka sa jej organizátori (pod záštitou Združenia kresťanských spoločenstiev mládeže) snažia formou mládežníckych táborov zachrániť ruiny pred ďalším pustnutím a oprášiť jeho históriu. Účastníkmi táborov nie sú len mladí kresťania, ale aj mládež bez vyznania či s iným svetonázorom. Na zvýšenie atraktivity založili „rád Katarínkov – záchrancov kláštora“, ktorého členmi sa automaticky stávajú všetci účastníci tábora. Na dva týždne sa stanú mníchmi, žijúcimi v XVII. storočí, v prírode, bez zbytočných výdobytkov civilizácie, bez hodiniek, mobilov, vo vrecovine ako „mníšskom oblečení“...