Katarínkovia žijú v stredoveku a spávajú v spoločnej spálni

A vraj, stredovek neexistuje. Keby ste sa však chceli presvedčiť o tom, že toto tvrdenie nie je tak celkom pravdivé a predsa by ste sa len rozhodli prekročiť hranice času, odporúčame vám, aby ste sa vybrali do lesov Malých Karpát, asi tak dvadsať kilometrov na sever od Trnavy. V prípade, že navštívite obce Dechtice alebo Naháč, domáci vám už určite čo to o Katarínke prezradia.
Na vysvetlenie pre nezainteresovaných prezradíme, že Katarínka je lokalita s pozostatkami kláštora a kostola svätej Kataríny Alexandrijskej, ku ktorej sa okrem spomínaných obcí dostanete aj z Dobrej Vody po vyznačených turistických trasách. Okrem toho sa ponúka ešte jedna veľmi zaujímavá možnosť strávenia dvojtýždňového tábora priamo uprostred prírody neďaleko prírodnej rezervácie Katarína.

Nepoznajú hodinky ani fotoaparát

Minulý týždeň v utorok sme vďaka Metodovi - Martinovi Slezákovi, ktorý je jednou z dôležitých postáv spolu podieľajúcich sa na záchrane Katarínky, podstúpili aj MY-Trnavské noviny jednu z ciest do tejto lokality. Skôr než sme stihli doraziť na miesto diania, nám porozprával o zaujímavom projekte Petra Hercega, ktorý prebieha už jedenásty rok. Pripravuje ho nezisková organizácia Katarínka pod záštitou Združenia kresťanských spoločenstiev mládeže a jeho cieľom je snaha zachrániť formou mládežníckych táborov pozostatky kláštora pred jeho ďalším pustnutím a rúcaním. „Okrem toho sa snažíme odhaliť aj jeho zaujímavú históriu prostredníctvom archeologického výskumu,“ prezradil Metod. Ten má pritom na starosti hlavne ekonomické záležitosti, získavanie finančných prostriedkov z rôznych zdrojov a sponzorov, ktorých však nikdy nie je dosť a bez ktorých by sa tento projekt asi sotva mohol realizovať. To svedčí aj o tom, ako jednotliví organizátori celý rok pilne pracujú, aby počas leta mohli do Katarínky investovať aj zo svojho vlastného vrecka. Pretože, ako sme sa dozvedeli, štátne prostriedky na záchranu pamiatky možno len sotva získať. Pomôcť im môže jedine to, že sa tu uskutoční tábor, na ktorom sa každoročne stretávajú počas letných prázdnin dobrovoľníci z celého Slovenska. „A nie sú to len kresťania, ale všetci, ktorí nám chcú pomôcť bez ohľadu na ich vierovyznanie či svetonázor,“ odpovedal Metod na otázku, akí ľudia sem prichádzajú. Lebo práve rôznorodosť názorov prispieva k utváraniu vzťahov bez akýchkoľvek bariér, vzájomnému rešpektu a tolerancii mimo akejkoľvek civilizácie. Po príchode do táboriska nás Metod zoznámil s otcom predstaveným Eliášom - Erikom Hercegom, ktorý má na starosti organizáciu a riadenie v poradí už druhej tohtoročnej družiny. Jej členov po príchode na Katarínku slávnostne privítali a prijali do regule, čím sa automaticky stali súčasťou rádu Katarínkov. Celé dva týždne si tu žijú ako mnísi v 17. storočí bez akýchkoľvek moderných výdobytkov, nepoznajúc hodinky či fotoaparát, čo sa skutočne potvrdilo, keď sa nás jedna z dobrodružníčiek opýtala, aké ,,čudo“ držíme v ruke. Ale či sa volala Zalané alebo Balea, to vám už nepovieme.

Predstavený, drábovia, gazdinky a dobrodružníčky

No poďme pekne po poriadku. Predtým, než nás Eliáš vzal ku kláštoru, nám v táborisku porozprával, ako sa dve skupiny zišli v Smoleniciach a v Brezovej pod Bradlom, aby prešli horami a dolami, spali v senníku a stretli sa na Dobrej Vode. Tam mali stredovekú bitku o Dobrovodský hrad, v ktorej bojovali domáci so svojím kráľom proti Turkom. Tento rok vyhrali Dobrovodský, uvidíme, ako to bude na budúci rok. Mimochodom, zbraňami sa stali papierové gule vyrobené z novín, namočené v škrobe a vysušené, aby boli dostatočne pevné a aby sa potom mohli dať recyklovať. „Ak ste niekoho trafili, dotyčný už nemal šancu a bol mŕtvy. Ale život mu mohol vrátiť druh, keď sa ho dotkol. Takže, streliva bolo dosť, ale nie životov. Odtiaľ sme spolu prišli sem na Katarínku,“ smeje sa Eliáš. Ako sme už spomenuli, po príchode na Katarínku všetkých prijali do rádu sv. Kataríny a prisahali, že budú dodržiavať desať základných bodov regule bratov a sestier Katarínkov. Prvá znie: ,,Ako rádu člen hľadaj pokoj, dobro a lásku pre seba aj pre iných“. Okrem toho je každému účastníkovi pridelili rehoľné meno, zvyčajne podľa iniciálky jeho krstného mena. „Takto sa potom naozaj oslovujeme, aby sme sa dokázali dokonale odpútať od všetkého, čo máme v tom normálnom, bežnom svete,“ dodáva Eliáš. Tieto mená sú originálne, nikdy sa neopakujú a hoci Katarínka funguje už jedenásty rok, je tu záruka, že ak má Eliáš svoje meno, nik iný ho už používať nebude.
Každú družinu riadi jeden otec predstavený, ktorý má svojich pomocníkov. „Medzi nich patrí hlavný dráb, dvaja, prípadne traja, vykonávajú pomocné práce. Hlavná gazdinka je hlavou v kuchyni a ostatné, Learis, Letícia, Izolda, Eurypide jej pomáhajú spolu s dennou službou. Dobrodružníčky, Zalané a Balea si zase dopredu pripravujú program a starajú sa o zábavu a dobrú náladu v tábore. Naša kláštorníčka sa nám stará o chvály, aby to malo aj isté duchovné smerovanie pre tých, ktorí chcú. Furman zasa chodí do dediny s našou kocábkou pre vodu z prameňa v Dechticiach a na menšie nákupy,“ pochvaľuje si Eliáš.

Vstávať načas budeš

Vzorom Katarínkov, ktorí vstávajú spolu so svetlom, je sv. František z Assisi. Pri výnimočných udalostiach alebo slávnostiach ich nájdete, ako sa prechádzajú vo svojich mníšskych rúchach - habitoch. Ráno začína budíčkom, ktorý má niekoľko fáz. Najprv je to príjemné budenie s gitarou, potom prechádza do o niečo menej príjemnejšieho budenia s nie veľmi príjemným hlasom. Ďalšou fázou je vysypanie zo spacáku. „A k tej najposlednejšej fáze ešte našťastie nedošlo, ale keby sa náhodou stalo a dotyčného by už vytiahli zo spacáku, znamenalo by to, že mu už nemá čo zmoknúť a tak mu hádam trocha vody nezaškodí,“poznamenal Eliáš.
Všetci sú vraj statoční a poctivo dodržiavajú aj piaty bod regule, kde stojí, že ,,vstávať načas budeš a presnosť nech je priateľkou tvojou“. Potom nasledujú ranné chvály pri veľkom kruhovom ohnisku. Pre veriacich sú to chvály ducha. Neveriaci zase majú chvály tela spojené s rozcvičkou alebo behom k jednému z neďalekých prameňov a späť, aby Katarínkovia nabrali silu a motiváciu do celého dňa. Gazdinky už pritom pripravujú raňajky, ,,plný bruch ranný“, ktoré sú vždy v súlade s prírodou. A keď sú už všetky bruchá sýte, gazdinky a dobrodružníčky ostávajú v tábore, ostatní si zoberú svoje náradia a spoločne odchádzajú ,,na panské“, teda ku zrúcanine kláštora. Cestou k zrúcanine sa môžete zastaviť pri tabuľkách upevnených na pníkoch, ktoré citujú ,,myšlienky veľkých právd“. Na chvíľu dostanete pocit, že svet, v ktorom ste sa ocitli, sa premenil na jednu zo starých rozprávok
Priestor okolo zrúcaniny je dokonale vyčistený od akejkoľvek buriny, žihľavy či náletových krovín. S Eliášom sme vyliezli na bezpečné lešenie a na každom poschodí sme stretávali bratov a sestry Katarínkov, ktorí tam vykonávali doslova mravenčiu robotu a to s takým nadšením, aké sme už dávno nezažili. Dostali sme sa úplne na vrchol až do tridsať metrovej výšky, odkiaľ bol nádherný výhľad na okolie, skoro až do Trnavy.
Katarínkovia tradičným spôsobom konzervujú zrúcaninu kostola a kláštora. Cieľom nie je ich definitívne zastrešenie a rekonštrukcia, ale zachovanie pôvodného stavu zrúcaniny, ktorej múry sú vďaka zubu času vetché. Aby sa zrúcanina ďalej nerozpadávala, je potrebné ich vyšpárovať tak, aby to nebolo vidno a aby do nich nezatekala voda.
Archeologická skupina pod dohľadom Jozefa Urmínskeho z Archeologického Ústavu v Hlohovci má zase na starosti výskum na mieste, kde stával oltár kostola sv. Kataríny Nie je to len taká hra... Minulý rok tu našli sochy sv. Kataríny a sv. Tekly, pričom zaujímavosťou je, že práve na tomto mieste nič netušiaci členovia rádu Katarínkov skladali sľub. Sochy sú teraz súčasťou výstavy v trnavskom Západoslovenskom múzeu, ktorej vernisáž sa uskutočnila minulý rok.

Zábava až do odpadnutia

Ostatné výskumy sa zameriavajú na hľadanie pôvodu kostolíka, ktorý postavili oveľa skôr než samotný kostol sv. Kataríny. Našli sa už aj jeho základy, ktoré sa dajú datovať na počiatok 15. storočia. Za hlavným oltárom kostola sv. Kataríny bola údajne jaskyňa, v ktorej mladý syn bohatého grófa z Jablonice Ján Apponyi viedol pustovnícky život. Podľa tradície sa mu na tomto mieste zjavovala mučeníčka sv. Katarína a povedala mu, aby tam na jej počesť dal postaviť kostol. Predtým sa vraj ukázala aj Jánovi Mancovi z Dechtíc, ktorý neďaleko oral. Apponyiho nakoniec násilne odviedli domov jeho rodičia a na druhý deň umrel.
Katarínka má však ešte bohatšiu históriu. Bývala aj miestom života mníchov a tiež sa traduje, že v jaskyni alebo v kostole našlo uzdravenie veľa chorých. Napriek tureckým a cisárskym vpádom sa statočne držala, až kým dekrétom cisára Jozefa II. kláštor nezrušili a mnísi museli toto miesto opustiť. Inventár kláštora rozdali okolitým farnostiam a obciam. Katarínka začala pustnúť, kým sa nezmenila v ruiny. Napriek veľmi zaujímavej a búrlivej histórii jej dejiny pokračujú. Katarínkovia prispievajú k tomu, že múry i veža kostola aj po dvesto rokoch naďalej stoja. Až sem návštevník zavíta, očarí ho zvláštna atmosféra, ktorá vyžaruje zo starodávnych múrov uprostred nedotknutej prírody.
Potom, čo Katarínkovia deň čo deň odvedú poriadny kus práce, vracajú sa späť do tábora, kde si dajú ,,plný bruch obedný“. Po ňom má každý z nich čas osobného voľna. Spokojne si môžu poprať veci, osviežiť sa v prírodnej sprche, prípadne si zahrať na gitare alebo pospať. A potom nasleduje hra a zábava až pokým vládzu.

Chladnička na prírodný spôsob

V čase našej návštevy práve slávili Deň detí. Deň predtým sa zase niesol v duchu divadla. Nadšený Eliáš nám hovoril o ľuďoch, ako sa vedia odpútať, oslobodiť a postvárať také bláznivé veci až rozum zastáva, a to aj napriek tomu, že sú to väčšinou vysokoškoláci z intelektuálneho prostredia. Chodia na Katarínku preto, aby si oddýchli od civilizácie a všetkého, čo ich ťaží. Po ,,plnom bruchu večernom“ prichádzajú na rad večerné chvály a pokiaľ počasie dovolí i ,,ohnised večerný“. Nakoniec, pokiaľ sa nerozpúta divoká tancovačka, idú všetci spať do spoločnej spálne a dvaja vždy ostávajú na noc strážiť oheň.
Keďže žijú v stredoveku, nepoznajú ani mobily, nemajú elektrinu a ani chladničku. Iba takú prírodnú – vybetónovanú dieru v zemi, ktorá má prírodné chladenie. Napriek tomu dokážu prežiť každý deň naplno a vychutnať si ho v spoločných priateľstvách pretrvávajúcich roky. Aj rehoľník a františkán Zenius je na Katarínke už štvrtý rok. ,,Kvôli životu v prírode a v spoločenstve, kvôli jednoduchosti a odpútanosti od materiálneho a komerčného sveta,“ vyznáva sa.. Všetkým odkazuje, aby neváhali a prišli sa pozrieť na Katarínku. ,,Nech skúsia aj takýto spôsob života a potom možno pochopia, čo je v živote skutočne dôležité, aké sú naozajstné hodnoty a o čom život vlastne je. Pretože nie je len o bolesti a strachu, ale hlavne o nádeji, radosti a zmysle života. Pre mňa je v živote i na Katarínke najdôležitejší vzťah s ľuďmi a nie to, že ja som dôležitý. Dôležití sú tu pre mňa iní a dôležité je pomáhať im.“

Pre tých, ktorí by si radi vyskúšali život na Katarínke alebo tam radi zavítali máme jednu dôležitú správu - na august sú ešte voľné miesta. Stačí sa len prihlásiť, vyplniť dotazník, zaplatiť symbolický poplatok a ostatné už nechajte na Katarínkov. Pre tých, ktorí nemôžu máme od nich odkaz, aby sa prišli pozrieť aspoň cez víkend. Katarínkovskí sprievodcovia im radi vyjdú v ústrety. Lebo ako raz povedal náboženský spisovateľ Benignus Smrtník: „Nic není skrytého, co by se nevyjevilo. Príde nekdy ten čas, když čokolvek pod zemú jest, vyjde na světlo“.

Petra Nagyová
Foto: autor