"Vstávame o pol ôsmej, raňajkujeme o pol ôsmej aj pracovať začíname o pol ôsmej. O pol ôsmej aj obedujeme," vysvetľuje "rehoľný brat" Cyril (v civile Štefan Slezák, študent strojáriny), ktorého sme stretli ako prvého. "My máme vlastne stále pol ôsmej. Aj teplotu máme stále rovnakú - 24 stupňov Celzia. Tak sme si to odhlasovali." Až teraz začíname pomaly chápať filozofiu tohto tábora. Žiadne hodinky, mobily ani elektronika. Aj toto je súčasť pravidiel "rehole", ktorej sa počas dvojtýždňového turnusu podradia členovia kvázirádu. Svoj tábor pri františkánskom kláštore Katarínka neďaleko Dechtíc, okres Trnava, si rozložili už siedmy rok po sebe. Do konca prázdnin tu budú pracovať na konzervácii majestátnych ruín a v archeologickom prieskume. Bezplatne, samozrejme.

Brat Cyril nás vedie z kláštora do ruín kostola sv. Kataríny. Dievčatá a chlapci tu robia archeologický výskum v kryptách, ktoré, bohužiaľ, už pred storočiami vybrakovali zlodeji. "Našli sme tu zopár kostlivcov, ale kosti poprehadzovali zlodeji už v minulých storočiach," hovorí s ľútosťou Cyril. Z ďalekej histórie potom preskočí do nedávnej, keď sa tu v roku 1995 zjavili prví "katarínkovia". Bolo to iba rok po tom, ako v hlave "otca predstaveného" Benignusa, alias Petra Herzoga, skrsol nápad na organizáciu takýchto táborov. Otec Benignus zostal projektu verný dodnes. V tomto roku sa mu už v prvom turnuse podarilo zhromaždiť 37 ľudí - väčšinou dievčat. Po prvom turnuse budú nasledovať tri ďalšie. Každý účastník musí splniť iba jedinú podmienku - vek nad 18 rokov. Cieľom však nie je Katarínku zrekonštruovať - to pri nedostatku financií ani nie je možné - ide najmä o zachovanie vzhľadu a atmosféry miesta.

Členom Rádu svätej Kataríny - "katarínkov" sa automaticky stáva každý účastník tábora. Každý - vrátane novicov - dostáva automaticky aj rehoľné meno - Cyril, Valencia, Prisca, Benignus... Organizátorom je síce Združenie kresťanských spoločenstiev mládeže, ale vierovyznanie nie je podmienkou. "Nezáleží, či je človek kresťan katolík, alebo je úplne iného vierovyznania," prezradil Cyril, ktorý nás vedie späť do tábora. "Rehoľný brat" Joannes s gitarou na hrudi už totiž zvoláva na obed: "Ešusy pripravíííť!" Menu sa skladá z rascovej polievky s vajcom a párkov s kelovým prívarkom. Dnes varila Silencia s kamarátkami. Pred obedom ešte zaznie zborová nábožná pieseň s gitarou, potom komerčná verzia pre novinárov: "Ham, ham ham! Kroch, kroch, kroch! Nech nám čvachce v rypákoch!" Zatiaľ čo "katarínkom" čvachce v rypákoch, novinárom kručí v žalúdku. Sestre Priske sa žurnalistov napokon uľútostí a naservíruje im vajcovej. Kroch! Silencia vie variť!

"My sme účastníčky tohto tábora, ale mníšky určite nie!" rezolútne vyhlasuje červenovlasá Eklézia, ktorá prišla do tábora spolu s Valenciou ako novicka. "Boli tu moje sestry. Rozprávali mi zážitky a ja som im závidela," prezrádza svoju motiváciu. Obe kamarátky v ten deň odkrývali v krypte ľudské kosti. Z umrlcov ale strach nemajú. Takmer každý účastník tábora, ktorého sme oslovili, tu už bol viackrát, alebo prišiel na základe odporúčania kamarátov. Zaplatia iba malý účastnícky poplatok. Väčšinu materiálneho zabezpečenia hradia sponzori, ktorí sa vybavujú rok vopred.
Večer po práci sa spieva, hrá na gitare, organizujú sa súťaže. Počas noci strážia tábor dvojice. Miešané alebo rovnakého pohlavia. Počet novovzniknutých párov sa tu ráta po rokoch na desiatky, manželských párov vzniklo šesť. Hádam aj z toho vyplýva obava otca Benignusa: "Nedávajte článku nadpis, že sme zoznamovacia kancelária!"

Jediným skutočným mníchom v tábore je Ignác, ktorý si vzal u kapucínov dva týždne voľna. Mníšsku sutanu v malokarpatských lesoch nosí iba príležitostne - na liturgiu a pod. Zvyčajne chodí v šortkách ako všetci ostatní. "Povedal som si, že vymením na chvíľu obnovený kapucínsky kláštor za rozbitý františkánsky," smeje sa Ignác. V skutočnom kláštore je to vraj dosť odlišné, ale tunajšia atmosféra mu vyhovuje. "Dobrá partia aj práca," vyznáva sa mlčanlivý mních. V ráde je už 14 rokov a sem prišiel omladnúť duchom. Práca na Katarínke ani spanie pod stanom mu neprekážajú - je to pre neho skôr príjemná dovolenka. O tom, že to platí aj pre ostatných, vôbec nepochybujeme.

PETER REMIŠ Foto RAMON LEŠKO