Katarínkari z Malých Karpát

Katarínka je starobylá zrúcanina kostola svätej Kataríny Alexandrijskej (odtiaľ názov Katarínka) a františkánskeho kláštora, ktorá sa nachádza na západnom Slovensku v lesoch Malých Karpát dvadsať kilometrov severne od Trnavy, neďaleko obcí Dechtice a Naháč. V tomto roku už po ôsmykrát ožila vďaka mladým ľuďom z celého Slovenska. Letné, ale občas aj rýdzo pracovné tábory tu pravidelne organizuje Združenie kresťanských spoločenstiev mládeže, ktoré sa usiluje spojiť dohromady veriacich, neveriacich i hľadajúcich mladých ľudí, aby sa viac spoznali a spoločne prežili nezabudnuteľné dni.

Každý nový „katarínkar“ dostane na začiatku pozvánku, akýsi pozývací list, v ktorom je uvedené aj jeho nové – katarínkovské meno, napríklad Sinaria, Eklezia, Felicita, Benignus, pochádzajúce z latinčiny alebo jednoducho len tak vymyslené. „Meno toto Tvoje zapamätaj si, bo ho čas celý medzi nami používať budeš,“ píše sa v „rodnom liste”.

Aby sa im lepšie zvykalo na nových priateľov s neobvyklými menami a tiež na prostredie, ktoré je na hony vzdialené od pohodlných pohoviek, stretávajú sa mladí ľudia v Smoleniciach a Brezovej pod Bradlom, odkiaľ prvé dva dni putujú na Katarínku. V zozname vecí, ktoré budú počas dvoch týždňov potrebovať, sa nachádza mechúr spací, pred zubotrasom nočným Ťa chrániaci, miska hodovacia, nerozbitná – „ešus“, lampáš elektrický, spoľahlivý, nutný jest priveľmi, ale tiež veci, čo si so sebou NEZOBER naisto – aparát bezdrôtový k prenosu hlasu určený, v civilizovaných krajinách mobilom zvaný – bo zbytočný by ti bol!

Veselo na tele i na duši

Na Katarínke nie je nijaký deň rovnaký. To však každý pochopí, až keď príde do tejto družiny. Dovtedy sa má pred ním tajomstvo Katarínky ukrývať ako veľký poklad. V tomto období je na Katarínke štvrtá bojová družina bojujúca proti zubu času a Turkom divokým... Po rannom budíčku, ktorý sa vo veľkom vojenskom stane, slúžiacom za zlého počasia ako spálňa, rozlieha doširoka, nasledujú ranné chvály tela (rozcvička) alebo duše, podľa toho, ako to komu vyhovuje. Po zarosenej lúke sa rozlieha spev a slová vďaky za to, že je tu opäť nový krásny deň. Prostredníctvom archaizmov a „vymýšľancov“, mníšskych habitov s cingulom (vrecovina opásaná špagátom) - sa chlapci a dievčatá prenášajú do reality 17. storočia. Po sýtych raňajkách, ktoré pripravujú šikovné gazdinky v provizórnej kuchyni, rozdelia drábi prácu „na panskom“. Na rad prichádzajú lopaty, fúriky, motyky, sekery, ktorými katarínkarskí novici odkrývajú archeologické vykopávky, klčujú burinu a konzervujú ruiny kostola a kláštora. Ich cieľom však nie je stavbu kompletne zrekonštruovať, len zachovať jej súčasný stav. Drábi sa usilujú, aby si všetci vyskúšali každý jeden druh práce, a tak po niekoľkých dňoch už aj dievčatá vedia, ako miešať maltu alebo narábať s kelňou. Kto nechce, v práci sa nepretrhne a nikomu nevadí, keď si len tak ľahne do trávy a z diaľky pozorujemravčiu prácu.

Plnibruch večerný

Plnibruch obedný (obed) alebo večerný (večera), ktorý nasledoval po práci, uviedlo vždy srdečné prianie dobrej chuti: ham, ham, ham, kroch, kroch, kroch, nech nám čvachce v rypákoch. Keď sa všetci dobre najedli a oddýchli si, prišli na rad hry. A že to neboli len také obyčajné hry svedčí i to, že sa na ich vymýšľaní a príprave podieľali zvláštni ľudia – dobrodružníci. Hoci katarínkari sú mladí ľudia od sedemnásť do dvadsaťsedem rokov, hrať sa nezabudli, ba práve naopak. Výborne si oddýchli, a vzájomne sa spoznávali. Medzi katarínkarmi sú väčšinou vysokoškoláci rôznych odborov, ale aj tí, ktorí sa sem prišli rozkokošiť a zabudnúť na zamestnanie. Po večeri a večernom programe prichádzajú na rad večerné chvály - všetci ďakujú za prežitý deň. Kto ešte stále vládze stáť a únavou mu nepadajú viečka, „trápi“ gitaru a svoj hlas pri táboráku. Ak je jasná a teplá noc, spí sa pod holým nebom posiatym hivezdami. Tento rok však počasie katarínkarom veľmi neprialo, a tak kvôli dažďu prespávali v „spálňovom“ stane.

Pokoj a dobro

Dni naplnené prácou a hrami „cválali” veľmi rýchlo a po dvoch týždňoch v objatí nádhernej prírody Malých Karpát sa skončilo aj toto dobrodružstvo. Do duší mladých ľudí sa popri nostalgii za prežitým vkrádal aj pokoj a dobro, ktoré sú katarínkarským pozdravom. Niektorí z katarínkarov prídu aj na budúci rok, hoci prednosť majú vždy noví záujemcovia. Ako každý rok, dôjde aj k striedaniu členov „táboriek“, tzv. provincministrov (drábi, gazdinky, dobrodružníci, felčiari), ktorých nahradia tohtoroční účastníci, a tak posunú štafetu mladšej generácii.

Pri záverečnom ceremoniáli sa novici prijímajú do rádu katarínkarov. Každý z nich si domov odnáša kopu zážitkov, v adresári zoznam nových priateľov a vrecúško margarétok, na ktoré si píšu odkazy, ako vnímali jeden druhého. Keďže zväčša ide o veľmi silné slová vďaky a priateľského puta, môžu ich čítať až doma. Odchodom jednej družiny sa však Katarínka nekončí. Čerstvé priateľstvá sa utužujú i na víkendových akciách a katarínkari vo väčších mestách majú pravidelné stretnutia. Za osem rokov sa ich počet rozrástol natoľko, že každoročne usporadúvajú Katarínkovský ples, ktorý má vždy hojnú účasť. Zvyšuje sa aj počet tých, ktorí si na Katarínke našli životného partnera a dnes už spolu povesť o Katarínke rozprávajú svojim deťom.

MARTINA BRENČIČOVÁ

Foto: PETER HERCEG