Kostol a Kláštor svätej Kataríny

 

Pál Jedlicska: Kiskárpaty Emlékek II. (1891)1

 


Z Naháča smerom na sever asi v polhodinovej vzdialenosti od lesa na blízkom vysokom vrchu sa dvíha kostol sv. Kataríny a zrúcanina jej kláštora2.

Kláštor a kostol stoja na pustom osamelom mieste. Kláštor je už po jedno storočie neobývaný a časť jeho stien nám ešte víchrice minulých období ponechali na pamiatku. Bočné múry kostola - už neúplné, však nepolámané - smutne sa dvíhajú do výšky; - veža nie nadarmo kedysi najvyššia, - svoju dôstojnú výšku ešte teraz chráni pred zhubným železným zubom času. - V spodnej časti jej tehlou stavanej štvorcovej strechy sú viditeľné štyri kamenné sochy, ktoré zobrazujú štyroch svätých zo svätofrantiškánskeho rádu. Pomedzi ruiny poblúdi duša a štetcom predstavivosti vyčaruje živé obrazy z dávnej minulosti. Uprostred pustých kostolných múrov vidí pred sebou zdržanlivých františkánskych rehoľníkov, ktorých tiché modlidby denne striedali sviatočné a vážne zbory žalmov. Miesto dušu pozdvyhujúcich hlasov zboru a organu tu teraz zneje vrtošivý a ostrý piskot severného vetra a hrôzu3 vyvolávajúce výkriky pustovky a netopiera, ktorí hniezdia v múroch veže. Okolo kostola a kláštora, kde sa pred poldruha sto rokmi zdržovali stovky pútnikov, dnes ledva vidíme počas jedného dňa prejsť dvoch-troch ľudí.

Ruiny obklopuje prázdnota, okolie "pustota".

Kláštor postavil v roku 1618 gróf Krištof Erdődy pre 12 františkánskych rehoľníkov. Na otvorenie kláštora a na pobožnú vôľu zakladateľa prišla na svet skrz Juraja Drugetha v deň sv. apoštola Tomáša roku 1618 listina o novozaloženom diele:

"Gr. Krištof Erdődy v prítomnosti Juraja Drugetha sa po zrelom uvážení slobodne rozhodol: že v oblasti vedľa Naháča stojacej starodávnej kaplnky, ktorá bola aj zázrakmi oslávená, pohnutý úctou k Bohu a úctou4 voči sv. mučeníčke a panne Kataríne a uznajúc, že na tomto svete nie je nič stále a isté okrem toho, čo dobré konáme, vedený náklonnosťou k rádu sv. Františka, tejto reholi postaví kláštor a okolo kláštora - z vlastného majetku časť odtrhne pre kláštorné záhrady a sady, kláštor s týmto odtrhnutým priestorom spolu daruje františkánskym rehoľníkom, ich na toto panstvo privedúc a to pod nasledujúcimi podmienkami: Rehoľníci budú povinní grófa Krištofa Erdődyho - zakladateľa kláštora, jeho potomkov a dedičov, uznať za skutočného a priameho dobrodinca a na znak tohoto uznania denne nech si spomenú na nás v ich modlitbách a omšiach, a zvlášť na matku grófa zakladateľa Annu Máriu Ungnádovú, ktorá je v Nemeckých Orešanoch (dnes Horné Orešany) pochovaná v kostole tohoto poddanského mesta5. Títo rehoľníci na každé výročie smrti Anny Márie Ungnádovej sú dlžní zaspievať v kostole v Horných Orešanoch podľa zvyku ich rehole Officium Defunctorum. Ak zakladateľ alebo jeho potomci ich zavolajú, aby v jeho dome alebo v ich dome sa vyskytli kvôli vyučovaniu alebo vysluhovaniu sviatostí, alebo na nejaké väčšie sviatky, - rovnako budú povinní prísť; v týchto dňoch im ich dobrodinci dajú almužnu väčšiu, ako zvyknú. Zakladateľ dovoľuje rehoľníkom získavať almužnu pre ich životné potreby slobodne a bez rušenia na území celého dobrovodského a smolenického panstva. Zakladateľ prízvukuje, že 'rehoľníci nebudú mať právo žiadať z panstva mimo územia, ktoré bolo pre nich vyznačené, iné priestory a tiež stavby kláštora bez povolenia panstva rozširovať'". Táto listina bola napísaná v Chtelnickom kaštieli.

Drugeth v tejto zakladateľskej listine spomína iba založenie kláštora, ale sotva môžme pochybovať o tom, že gróf Krištof Erdődy bol postavil raz a navždy aj ku kláštoru patriaci kostol. Toto dokazuje aj Kazyho príbeh; ktorý píše, že spomínaný gróf postavil na menovanom mieste pre rodinu sv. Františka veľký kostol. Na toto sa odvoláva ďalej aj nižšie spomínaná listina zo začiatku roku 1701, kde dvaja zakladatelia - Erdődyovskí grófovia hovoria: že kláštor a kostol skrz ich predkov založený bol. Teraz je tu otázka: ktovie, či pod týmto slovom "predkov" jedného alebo viacerých predkov rozumieť máme? Kláštor postavil Krištof sám. Nemôžme veľmi predpokladať, že ku kláštoru by ihneď nebol postavil kostol.

Podľa Odorika Balázsovitsa, kláštor onedlho po založení ukážuc sa malým, bol synom šľachetného zakladateľa gr. Gabrielom Erdődym zbúraný a nový, väčší a vhodný kláštor začal stavať. Dokončenia tohoto tichého záväzku sa nemohol dožiť a prenechal ho svojej milovanej manželke Judite Amade, ktorá poslednú vôľu svojho manžela aj veľkodušne splnila a v roku 1646 kláštor dokončila.6

Kostol kláštora svätej Kataríny na prosbu Juraja a Krištofa Erdődiho vysvätil 9. januára 1701 nitriansky biskup Ladislav Mattyasovsky. 10. januára toho istého roku menovaní dvaja grófovia v jednej listine ponúkli 500frtov na údržbu kostola takým spôsobom: že spomínaní dvaja grófi a ich potomkovia budú povinní kostol a kláštor v dobrom stave udržiavať a ak by tieto utrpeli škodu požiarom, opraviť ich. Ak by potomkovia grófov sa zdržiavali uspokojiť potreby vo veci kláštora, potom bude syndicus kláštora oprávnený vyzvať nejakého služobného sudcu alebo podžupana7 na spravodlivé získanie sumy na základinu8 a túto (sumu) z majetku zdráhajúcich sa potomkov vymôcť. Táto donačná9 listina vznikla v kláštore sv. Kataríny.

Vysvätenie kostola nemôže vyvrátiť moje horeuvedené tvrdenie o čase postavenia kostola, kostol bol po svojom postavení iba požehnaný a neskôr vysvätený.

Kazy dáva do súvislosti so založením kostola a kláštora tichú tradíciu, na ktorú sa krátko odvoláva aj Drugethova listina. Na mieste kláštora bola totiž kaplnka sv. Kataríny a vo všeobecnosti bola rozšírená v tých miestach správa, že sa tu na príhovor sv. Kataríny stalo viac zázrakov. Menovite bolo všeobecným názorom, že sv. Katarína sa viackrát zjavila jednému tichému roľníkovi. Dechtická Canonica Visitatio (1782) volá tohoto roľníka, resp. mladíka Ján Mancza. Zjavenie podľa Can. Vis. videl mladík v roku 1617, ale ešte častejšie syn Blažeja Apponyiho, menom Ján, ktorý sa tu zdržiaval kvôli pobožnosti. Ján Apponyi bol členom tretieho svätofrantiškánskeho rádu. Tento mladý Ján Apponyi obzerajúci sa po pobožnom živote cítiac v sebe povolanie, utiahol sa vedľa kaplnky sv. Kataríny do pustovníckej samoty. Jeho rodičom sa nepáčilo jeho utiahnutie sa a rôznymi spôsobmi sa snažili odvrátiť ho od jeho úmyslu. Keďže ani slzy, ani prosby nepomohli, doviedli ho domov násilím. Aká veľká bola ich radosť, keď ho priviedli späť do rodičovského domu, taký veľký bol onedlho ich smútok po tom, čo ledva 21 ročný mladík sa počas prvej noci po príchode domov presťahoval do lepšieho domova.10

V hrobke jablonického kostola ochraňujú sochu sv. Kataríny, ktorá bola kedysi v katarínskej kaplnke pri kláštore sv. Kataríny. Táto pekne obnovená socha vo svojej pravici drží otvorenú knihu, na ktorej dvoch stranách čítame tento nápis:

"hIC qVonDaM apponŸIo baronI VIsa IoannI s:Catharina"
 

Kostol

Kostol sv. Kataríny mal veľkú rozlohu. V čase vysvätenia v ňom bolo 8 oltárov.

O jednotlivých častiach kostola si môžeme zistiť nejaké poznatky zo zápisnice11, ktorá bola prevzatá 4. decembra roku 1794.

Na veľkom oltári boli sádrové sochy sv. Kataríny, sv. Tekly a sv. Apolónie. Na hlavnom oltári boli štyri mramorované kamenné stĺpy. Oltár bol stavaný z pevnej12 látky. Mal tri kamenné schody, d.s. V roku 1731 bolo na oltári 16 stĺpov. V stenách bolo 8 železných a pozlátených svietnikov, d.s.13 - Svätyňa mala šesť oblokov; päť z toho malo mrežu. (3 d.s., 3 z.s.) Svätyňa bola vydláždená štvoruholníkovými mramorovými dlaždicami.

Z pravej strany malý oltár so štyrmi sádrovými mramorovanými sochami. Chýbal na ňom oltárny obraz (z.s.).

Malý oltár s piatimi mramorovanými sádrovými sochami (d.s.).

Tretí malý oltár so štyrmi mramorovanými a pozlátenými sádrovými sochami (z.s.).

V týchto častiach bola spovedelnica, ktorá bola opatrená dvermi, zámkom a závorou. Okrem tejto bolo v kostole ešte šesť spovedelníc; na všetkých bola závora (z.s.). Aj toto dokazuje, že v kláštornom kostole zvykol ľud z okolia vo väčšom počte prichádzať prijímať sviatosť zmierenia.14

V ľavej časti svätyne bol oltár Svätej Trojice, s obrazom serafínskeho sv. Františka, so 4 stĺpmi, 2 starými drevenými svietnikmi. Tento oltár bol stavaný z tuhej látky a bol mramorovaný.

Na druhom oltáre na ľavej strane bolo 5 sádrových sôch, 2 svietniky; bol rovnako z tuhej látky a mramorovaný (d.s.).

Inventár pokračuje so zmienkou o oltári hrobky Erdődyovcov, nad ktorým bol z dreva vyhotovený obraz nášho ukrižovaného Spasiteľa a okrem toho 5 drevených pozlátených sôch. Aj oltár bol z dreva (z.s.). V besprostrednej blízkosti tohoto oltára bola zaiste aj hrobka rodiny Erdődyovcov; v inventári hneď za teraz spomenutým oltárom čítame: že na štvorcovom kameni pokrývajúcom hrobku boli štyri železné prstence zlomené (z.s.). V čase písania inventára bolo na hrobke aj osem dosiek.

Podľa svedectva dechtickej kanonickej vizitácie z roku 1782 bola v kostole sv. Kataríny hrobka nielen gr. rodiny Erdődyovcov, ale aj hrobka pánov panstva Korlátka, korlátkovskej rodiny Labsánszkych. Okrem rodiny Labsánszkych sa sem pochovávali aj Apponyiovci z panstva Korlátka. Jozef Apponyi, pán panstva Korlátka, v roku 1821 odniesol v slávnostnej procesii z kostola sv. Kataríny mŕtve telá svojich predkov do jablonickej farnosti.

Menovaná kanonická vizitácia o spomínaných hrobkách poznamenáva: že nevyhovujú kráľom vydanému nariadeniu týkajúceho sa hrobiek, ktoré (nariadenie) by sa v tomto prípade ani nemohlo uznať platným bez ohrozenia kostola a časti kláštora, ktorý je vedľa kostola; pretože kostol a kláštor boli postavené na tvrdej skale.

V týchto spomínaných hrobkách odpočíval aj popol (prach) gr. Imricha Bossánya, ktorý zomrel v Trstíne 8. augusta 1781. Z Trstína odprevádzal mŕtve telo sviatočný sprievod. Tu bol pochovaný v roku 1736 (14. mája) nitriansky biskup gr. Adam Erdődy. Podľa kroniky fary v Csejthe15 sa Erdődyovci pri sv. Kataríne pochovávajú oddávna. V jednej listine z 1797 sa spomína, že toto miesto už po storočia slúži ako miesto pochovávania pre rodinu. Tu bol pochovaný biskup gr. Gabriel Erdődy a krajinský (štátny) sudca gr. Juraj Erdődy.

Oltár bez obrazu so štyrmi sádrovými sochami, ktoré boli tiež mramorované. Mal kamenný schod (d.s.).

Oltár (piaty) z dreva, na ktorom bola z dreva vyrezávaná pozlátená socha. Na ľavej strane tohoto piateho oltára bol viditeľný erb grófov Erdődyovcov (inventár píše familiae Comitum), ktorý bol vytesaný do červeného mramoru a bol pozlátený.

V lodi boli dve veľké okná opatrené železnou mrežou; okrem nich dve malé okná, ktoré sa otvárali do chodby kláštora.

Tri pozlátené železné svietniky (d.s.). Pod chórusom šesť železných stĺpov, na ktorých stál chórus (d.s.).

Na chóruse rehoľníkov, kde si títo zvykli odbavovať žalmy, bol oltár sv. Jána Nepomuckého, ktorý bol prikrášlený drevenou sochou. Na tomto chóruse boli drevené lavice, ktoré boli ozdobené maľbami.

Na jednom múre ruín kostola je viditeľná jedna nástenná maľba. Dechtická kanonická vizitácia z roku 1731 ju označuje ako veľkolepé a skvostné dielo (magnificum et elegans opus). Jeho klenba (klenba múra) bola zdobená nástennými maľbami.

Veža mala štyri zvony. Najväčší daroval egerský biskup gr. Gabriel Erdődy (d.s.), druhý, ktorý bol obetovaný sv. Antonovi Paduánskemu, gróf Juraj Anton Erdődy (d.s.), dva najmenšie boli odliatkami kláštora (d.s.).

Vrch veže bol postavený z tvrdého materiálu. Na štyroch krajoch tejto veže stáli sochy zobrazujúce štyroch rehoľníkov. Strecha a sochy napriek storočnému pustnutiu a opusteniu sú ešte hore. Vchod pod vežou pozostáva z troch dverí.
 

Kláštor

V inventári sú dostatočne podrobne opísané miestnosti kláštora. Keďže je možné, že niektorý zo ctených čitateľov bude mať záujem o tieto opisy, nemôžem ich nechať bez povšimnutia.

Jedáleň bola vydláždená mramorom. Viedli do nej dvojkrídlové dvere z tvrdého dreva (d.s.). Niektoré z jedálenských stolov možno ešte aj dnes vidieť v jedálni trnavského františkánskeho kláštora. -Ich tabuľa- veľmi hrubá. Ich tvar - podobný so stolmi vidiečanov, t.j. úzky a podlhovastý. Tieto stoly sú natoľko silné a pevné, že sú schopné pretrvať po tisícročia. Každý stôl je postavený na drevenom stojane, na oboch koncoch ktorého je podpera v tvare kríža, v jej strede je pekne vyrezávaná drevená hrada. Bola tu aj kláštorná väznica, ktorej dvere boli vybavené francúzskym kľúčom.

Spodná chodba mala 17 oblokov; odtiaľto sa cez dvojité dvere dalo vojsť do záhrady.

Na poschodie viedli dve schodištia, ktoré boli z 32 drevených schodov. Izby na poschodí mali väčšinou klenby. Okná v nich boli poskladané z malých sklíčok kruhového tvaru. Na tomto poschodí mali svoje oratorium aj zakladatelia, čiže dobrodinci, dvere na ňom boli natreté na červeno a na zeleno.

Z poschodia sa dalo ísť na malú vežu, kde bol malý zvon. Na poschodí bolo podľa podrobného opisu inventára 50 malých izieb. Boli v nich zelené kachle a zelené dvere.

Na prízemí - pod noviciátom bola zásobáreň16 a miestnosť na zeleninu. Na tomto istom mieste bola aj kováčska dielňa a ľadovňa.

V podzemnej miestnosti boli 4 zásobárne (sýpky).

V blízkosti kláštora bola 11 - 12 siah17 hlboká studňa, ktorej vrchná časť bola vyložená štvorhrannými kameňmi. Nad studňou sa dvíhala drevená strieška.
 

Kaplnky

V okolí kláštora bolo viac sôch a kaplniek. Tak aj socha sv. Kataríny. Náš pán Kristus na kríži obkolesený postavami sv. Jána a Magdalény; všetky tri sochy boli tesané do kameňa a z časti pozlátené (d.s.).

Za kostolom bola kaplnka sv. Kataríny, v ktorej bola postavená pozlátená kamenná socha sv. Kataríny (d.s.). Dvere tejto kaplnky boli vsadené do kamenného rámu.

Na tom istom mieste bola aj kaplnka sv. kríža s drevenou sochou ukrižovaného nášho Spasiteľa a so sochami sv. Jána a Márie Magdalény. V tejto kaplnke bolo viac maľovaných sôch svätých (z.s.).

Vedľa lúky pod jaskyňou bola socha sv. Jána nep.

Kaplnka sv. Anny s pozlátenou sochou sv. Anny. Táto kaplnka bola z časti maľovaná, z časti pozlátená. Táto kaplnka mala aj oltár. Mala dve dvere a vežičku opatrenú zvonom. Dostávala svetlo z dvoch polkruhových okien.

Kaplnka sv. Antona. Oltár mala z dreva.

Kaplnka blahoslavenej Panny; takisto mala oltár z dreva.

Kaplnka sv. Trojice. Stôl oltára mala z pevného materiálu, vrchná časť bola drevená. Tu bola socha blahoslavenej Panny.

Kaplnka sv. Štefana. Stôl oltára bol zo štvorhranných kameňov, vrchná časť bola drevená. Celá kaplnka bola vymaľovaná.

Kaplnka Márie Magdalény. Oltár mala postavený zo štvorhranných kameňov.

Kaplnka loret. blahoslavenej Panny. Oltár bol postavený zo štvorhranného kameňa. V stene bola kedysi viditeľná drevená socha loret. Panny. Okolo oltára bola drevená mreža. V malej veži kaplnky bol zvon.

Z kaplniek okolo kláštora dostalo 7 od pápeža Urbana VIII. odpustky. V kaplnke sv. kríža sa vo sviatok pozdvihnutia sv. kríža konávali väčšie bohoslužby.

V záhrade ohradenej múrom boli rôzne ovocné stromy, väčšinou jablone. Ovocné stromy z tejto záhrady sa tešili obľube už v XVII. storočí.18 Okrem domácej záhrady mal kláštor ešte jednu záhradu pri rybníku; bola rovnako ohradená múrom. Jej dĺžka bola 65 a šírka 20 siah.

Rybník bol v čase spisovania inventára zanedbaný a bol porastený trstinou. Za svojich čias bol rybník 25 siah dlhý a 16 siah široký. V záhradách kláštora sa mohlo urodiť veľa ovocia, keďže vedľa kláštora bola aj sušička ovocia.

V blízkosti kláštora - a to vedľa kaplnky sv. Antona bol cintorín, do ktorého zvykli umiestňovať pozostatky svetských členov kláštora a pútnikov.

V okolí kláštora bola aj krčma, ktorej "regale právo"19 sa vzťahovalo v roku 1782 na gr. Jána Erdődyho. Táto krčma bola iste veľkou príťažou pre kláštor, keďže bola príčinou nejedného nemiestneho priestupku pri bohoslužbách.

V kostole sv. Kataríny sa podľa základných pravidiel sv. františkánskeho rádu cez deň aj v noci pravidelne konali bohoslužby.20 Pod nočnou bohoslužbou sa iste rozumejú rehoľnícke žalmy. V nedeľu a vo sviatok bola spievaná sv. omša vysluhovaná o 8. hodine a o 9. hodine bola slovenská kázeň. Naháčska Kanonická vizitácia z roku 1782 sa sťažuje, že naháčsky ľud kvôli bohoslužbe v kostole sv. Kataríny zanedbáva farskú bohoslužbu21. V najväčšom množstve chodil vidiecky ľud na púť do kostola na bielu nedeľu, svätodušný pondelok a v deň sv. Kataríny.

V kláštore sa podľa dechtickej kanonickej vizitácie z roku 1782 mohlo podľa kráľovského nariadenia zdržovať 35 rehoľníkov; v tom roku bolo naozaj len 33 rehoľníkov a to: 19 kňazov, 3 laici so sľubmi, 9 novicov a 1 laik.

Rehoľníci žili z časti zo svojho diela22, z časti z almužny. O almužnu chodievali prosiť v okolí rozliehajúcom sa 1 míľu23 smerom na Trnavu, 2 míle smerom na Šaštín a 3 míle na Nové Mesto nad Váhom.

Ak porovnáme práve spomínaný počet 33 rehoľníkov s pôvodným počtom rehoľníkov, ktorý bol 12, a zoberieme na vedomie veľký počet pútnikov, ktorý v istom zmysle tiež používali budovu kláštora, musíme dať miesto takému názoru, že gr. Gabriel Erdődy s manželkou postavili kláštor vo veľkých rozmeroch.
 

Rozpustenie kláštora

Obdobie prenasledovania rehoľných zariadení, ktoré počas riadenia24 cisára Jozefa zrušilo stovky rehoľných domov, neušetrilo ani kláštor sv. Kataríny. Kláštor sv. Kataríny rozpustil cisár Jozef 22. 7. 1786 a rehoľníci boli prinútení kláštor sv. Kataríny opustiť. Trnavský "harmincados"25 úrad v roku 1787 nariadil podrobné ohodnotenie, podľa ktorého ohodnotili kláštornú budovu na 15,334 frt 45 kr, kostol na 4767 frt 49 kr, 5 kaplniek na 130 frt 58 kr, 1 major 330 frt 12 kr a 1 záhradu na 146 frt 33 kr, = spolu 20,710frt 17 kr.

Mikuláš Makripodáry, cs. kir.26 poradca a splnomocnený riaditeľ statku27 grófa Jozefa Erdődyho 29. mája 1797 v listine vystavenej na vrchu sv. Kataríny ponúka náboženskému fondu28v mene svojho zemského pána za kostol sv. Kataríny, kláštor a za všetky k nemu prislúchajúce nehnuteľnosti 1500 frt. V tejto ponuke spomína: že kostol a kláštor sa už sčasti poškodili a oni predvídajúc úplné zpustnutie; gróf Jozef Erdődy len z piety k svojim predkom, menovite preto, že jeho predkovia odpočívajú v kostolnej hrobke, chce rozpadávajúce sa budovy kúpiť. Zvony boli v tom čase ešte vo veži.29

Anton Parchetich, šaliansky panský vybavovateľ, 24. novembra 1797 vystaví v Erdőházban potvrdenku, v ktorej dokazuje, že od grófa Jozefa Erdődyho za kostol sv. Kataríny a za kláštor bol prebral 1500 frt.30 Predané budovy a nehnuteľnosti boli odovzdané v ten istý deň panstvu gr. Jozefa Erdődyho, pri odvzdávaní zastupovali cirkevný úrad: chtelnický dekan-farár Tomáš Chovancsek, madunický31 farár Jozef Sztankovics a naháčsky farár Juraj Fándly; stolicu: služobný sudca Imrich Szmertnik, a náboženský fond:26Michal Szokol.
 

Historické údaje

V kláštore boli novici a rekolektanti32 rehole; tým menom volali tých otcov a bratov, ktorý si za životný cieľ predsavzali vyššiu morálnu dokonalosť. Títo mali v kláštore zvláštnu miestnosť. Medzi týchto patril aj svätosťou svojho života známy p. Ipolius Schimberger, ktorý bol predtým predstavený domu, definítor a "strážca" provincie. Tento počas 33 rokov nepožíval mäso a ovocie; jeho jedlo pozostávalo väčšinou z chleba a vody. Držal prísne pokánie. Zvesť o jeho svätosti sa rozchýrila do ďalekého okolia. Nielen jednoduchý ľud, ale aj biskupi a páni ho vyhľadávali, aby si uňho vykonali spoveď; sám kráľ Karol III. sa bol ponúkol do jeho modlidieb. Zomrel 13. júna 1723 vo veku 89 rokov.

Bratia rekolektanti žili v kláštore od roku 1755. Kňazi z kláštora veľmi často pomáhali vidieckym kňazom a ako aj jedna písomná pamiatka pojednávajúca o krátkej histórii kláštora spomína: mladí a trvalému zdraviu sa tešiaci kňazi boli skôr misionári ako rehoľníci. Evanjelizácia na vidieku natoľko zamestnávala kňazov z kláštora, že často nebolo v kláštore toľko kňazov, aby sa mohli vykonať zvyčajné bohoslužby a so zborom spievané kňazské spevy a aby mal kto vyspovedať tých, čo čakali na spoveď. A práve preto - píše spomínaný pisateľ histórie kláštora- len málo rehoľníkov môže svätiť čas prepisovaním kníh, lebo od mladosti až do vysokého veku musia evanjelizovať a na konci svojho života radšej "chcú sa zapísať do knihy života, akoby mali písať knihy".

Účinkovanie kláštorných rehoľníkov nesprevádzal z viacerých častí len duchovný úžitok, ale aj vďačné uznanie, keďže členovia kláštora napriek ich značnému počtu nikdy neodmietli pomoc, a navyše sa zúčastnili mnohých darovaní a podpory. Rodiny Erdődyovcov a Korlátkyovcov im dávali riadne almužny. Od ostrihomského arcibiskupa dostávali ročne 12 okovov33 vína, 25 frt a 100 meríc obilia. Vidiecki páni a kňazi si na nich spomínali vo svojich závetiach, ako to budeme vidieť aj v tejto práci, tak p. o. Kopfmüller, dechtický farár v roku 1758 odkázal kláštoru 50 bratislavských meríc raže.(trnavský arcibiskupský inventár. Int. 71.N. 197.)

Medzi dobroprajníkmi kláštora musíme spomenúť aj generála grófa Mikuláša Bercsényiho, na ktorého sa 29. septembra 1704 členovia kláštora obrátili, aby im ráčil vydať od ostrihomského arcibiskupa im príchodiaci ročný príspevok. Gróf Bercsényi na hrade "Senthe" dňa 30. septembra 1704 vydal nasledujúcu rezolúciu:

"Na základe môjho poverenia dávam vám, spravovateľom majetkov Trnavskej kúrie (patriacich do Ostrihomského arcibiskupstva) na vedomie, že svätokaterinskí otcovia františkáni vlastnia určitý fond od spomínaného arcibiskupstva. Žiadam vás preto vydať tieto príjmy, podľa vzoru posledných rokov, v celom rozsahu.Konajte iba toto."


V roku 1645 si kláštor sv. Kataríny veľa vytrpel od vojska Juraja Rákóczyho, ktoré rehoľníkov z kláštora vyhnalo a v kláštore spôsobilo značné škody.

Ani kláštor nemohlo obísť pustošenie turecko-tatárskych vojakov v roku1663; ale ešte väčšiu škodu utrpel od cisárskych vojakov, ktorý do kláštora -ako do útočišťa, veľa utečených šľachtických pánov ubili, a dokonca aj ťažko zranili niekoľkých rehoľníkov; kostol a kláštor barbarským spôsobom poškodili. Vinníkov tohto vyčíňania cisár Leopold potrestal smrťou a na odškodnenie kláštora odkázal 450 fr. z pokladnice kráľovskej koruny.

Po tom, čo kláštor jeho pôvodní obyvatelia smutne opustili, prišli tam vojenskí invalidi, pod dohľadom ktorých kláštor do roku 1792 stál. Po tomto bol pustý kláštor zverený do rúk zvláštneho strážcu, ktorý v roku 1793 okradol hrobku gr. Erdődyovcov, menovite obral mŕtvoly o ich šperky. Okrem iného zobral z mŕtveho tela egerského biskupa gr. Gabriela Erdődyho biskupský prsteň, reťaz, kríž a biskupskú palicu, ďalej rozbil erby na truhliach a ukradol ich.34

Tento autor nie bez príčiny vzdychá: "ak by kancelár a hlavný župan Nitrianskej stolice gr. Jozef Erdődy bol proti zrušeniu kláštora, ako to urobili Pálffy, Eszterházy a Bátthányi, asi by vo svojom živote zažil viac šťastia!"
 

Kláštorná matrika

V kláštore sv. Kataríny viedli presnú matriku o do rehole prijatých novicoch, o bratoch, ktorý zložili rehoľný sľub a o rekolektároch. Jedna takáto matrika sa zachovala a popisuje obdobie od roku 1679 do roku 1782. V tejto matrike nájdeme poznačené mená novicov, ich miesto pôvodu, ich rodný jazyk, mená ich rodičov, deň ich prijatia a mená tých predstavených, cez ktorých boli prijatí. Pri novicoch, ktorí odišli sú zapísané dôvody, prečo vystúpili alebo prečo boli prepustení. Matrika obsahuje veľa zaujímavých údajov o histórii rehoľného domu. Prelistujúc najväčšiu časť tejto knihy som zistil: že v kláštore sv. Kataríny bolo prijatých veľa zahraničných napr. bavorsko-tirolských mladých z Nemecka a že medzi rehoľníkmi boli viacerí z domácich šľachtických rodov. Podľa svedectva tejto knihy boli v kláštore sv. Kataríny členovia rodín Szegedyovcov, Andrássyovcov, Czirákyovcov, Ramocsaházyovcov, Andaházyovcov, Mednyánszkych, Szolcsányiovcov, Szmertnikovcov, Petrikovicsovcov, Papanekovcov, Podhragyaiovcov. Do matriky si predstavení a novici mená vpisovali vlastnoručne.35

 

Spoločenstvo sv. Františka

Na konci XVII. storočia v kláštore sv. Kataríny vzniklo po serafínskom sv. Františkovi pomenované nábožné spoločenstvo, ktorého členovia si za cieľ dali dobročinnosť a určité nábožné cvičenia. Členovia tohoto spoločenstva boli vďaka cirkvi účastní odpustkov.

Toto spoločenstvo malo členov v mnohých obciach v okolí, ktorých mená sú zaznamenané v albume všitom do červeného zamatu (majetok františkánskeho kláštora v Malackách). Na titulnej strane tohto albumu je tento nápis:"Matricula Almae Archiconfraternitatis S.P. Francisci Seraphici in Conventu Eremi S. Catharinae Virg. et Mart. Concris et Directoris Suprafatae Archiconfraternitatis comparata Anno a partu Salutis 1709."

V albume sú zaznamenaní členovia zo všetkých obcí podľa rokov. Roky sú od 1690 po 1773. Medzi členmi nájdeme viac vidieckych pánov a šľachticov. Medzi nimi bola p.o. grófka Judita Amade z Chtelnice, gróf Krištof Erdődy a jeho manželka grófka Pálffyová, gróf Adam a Juraj Erdődy zo Smoleníc, Korlátkovský Ján Lapsánszky a jeho manželka Klára Pongráczová z Jablonice, b. Elek Révay, Emerencia Révayová, Júlia Révayová z Vrbíc.

Ak porovnáme priezviská spred 200 rokov v matrike s priezviskami v súčasnosti žijúcich rodín v príslušných dedinách, všade vidíme, že staré priezviská sa zachovali len z polovice, niekde len z tretiny.

Poznámky

1 Preklad: František Mészáros (Text som sa snažil preložiť presne podľa podkladu, takže isté časti môžu vyznieť smiešne - hlavne ak ide o metafory, ktorých slovenská obdoba sa nerovná doslovnému prekladu z maďarčiny - ponechával som pôvodný text: napr. "..víchrice minulých období nám ponechali pamiatku...", "..železný zub času..." atď.
Slovosled bude niekedy pôsobiť skomolene, neupravene -akoby to písal Maďar- lebo som chcel zachovať pôvodnú archaickú formu a atmosféru textu [aj keď viem, že v slovenčine by sa to štylizovalo ináč].)
2 ak sa prívlastok vzťahuje na sv. Katarínu: "...zrúcanina jej kláštora"; ak na kostol: "...zrúcanina jeho kláštora"
3 môže to byť aj strach; je to vyjadrené archaizmom a je to trochu vznešenejšie slovo ako hrôza alebo strach, v slovenčine asi nie je tak ľahko vyjadriteľné (jedným slovom) - neviem, či to má v slovenčine obdobu
4 úcta k sv. Kataríne je tu vyjadrená iným slovom ako úcta k Bohu; niečo podobné, ako keď katolíci hovoria, že Bohu sa klaňajú a svätých uctievajú
5 doslovný preklad je: "...poľného mesta...", možno to má byť preložené ako roľnícke mesto
6 Balázsovits: "Brevis Historia Conventuum Ordinis S. Francisci Ser. reform. Provinciae S. Mariae Hungariae". 1869. 185. strana
7 alispán - neviem, čo to znamená, asi podobná funkcia, ako sudca
8 myslí sa kláštor, pôvodné slovo "alapítvány" znamená základnina, založené dielo
9 základinová
10 rozumej: zomrel. Kazy: Hist. Hung. 143. strana
11 Táto inventárna zápisnica vznikla, keď bol kostol aj kláštor už opustený. V tomto inventáre je o zaznamenaných častiach napísané aj to,  ktorá je v dobrom a zlom stave. Ja tu budem značiť tie, čo sú v dobrom stave písmenami d. s., tie, čo sú v zlom stave z. s. - P.S. znamená: priemerný stav. Inventár Chtelnického panstva Lad. XVI. Fasc. 4. N. 70/a.
12 nezlomnej
13 d.s. - dobrý stav; z.s. - zlý stav
14 orig.: sviatosť penitencie; penitenciár=spovedník, penitenciárny- týkajúci sa výkonu trestu
15 zatiaľ som nezistil slovenský názov obce
16 môže to byť aj sýpka
17 1 siaha = asi 1,8 metra
18 Történelmi Tár. 1880. IV füzet.
19 asi nejaký právny výraz
20 Dechtická kanonická vizitácia 1782.
21 pozn.: naháčskym farárom bol v tom čase Juraj Fándli, autor diela "Dúverná zmlúwa mezi mníchom a diáblom", ktoré iste bolo inšpirované i svätokatarínskym kláštorom
22 asi základiny
23 míľa = okolo 8 km
24 vládnutia
25 harmincados hivatal - v doslovnom preklade to znamená "tridsatinný" úrad; nejaká administratívna inštitúcia
26 cisársky kráľovský; cs. môže znamenať cisársky (császári); kir. môže znamenať kráľovský (királyi)
27 jószág=dobytok+majetok
28 "vallásalap" - bola to akási náboženská základnina, t.j. fond alebo nadácia, v ktorej sa zhromažďovali majetky darované cirkvi a tie sa ďalej rozdeľovali.
29 Chtelnický panský inventár Lad. XVI Fasc. 4 N. 70/g
30 Chtelnický panský inventár Lad. XVI Fasc. 4 N. 70/d
31 "madmiczký" - asi madunický
32 recollectanti
33 akó - objemová jednotka
34 Balazsovics O. id. m. strana 188
35 Táto matrika je majetkom františkánskeho kláštora v Malackách. Môžem ju používať vďaka srdečnosti predstaveného Nt. P. Izidora Ozoraiho. Nech odo mňa preto príjme moju vďaku.


Preklad: This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it. (c) 1999
Ilustrácia: Almitin otec (c) 1999
ZKSM logo Ministerstvo Kultury SR Zachranme hrady - logo Ministerstvo Financii SR Obec Dechtice Obec Naháč Obec Chtelnica